Kroky postupu SEA
Kroky SEA vykazujú veľkú podobnosť s krokmi EIA, aj keď existujú určité rozdiely v podrobnostiach. Hoci koncepcia preverovania existuje aj v rámci smernice o strategickom environmentálnom hodnotení, podľa smernice o strategickom environmentálnom hodnotení sa majú preverovať plány a programy využívajúce malé oblasti na miestnej úrovni, menšie úpravy plánov a programov, ako aj plány a programy stanovujúce rámec pre budúce „projekty mimo EIA“ a „neodvetvové“ plány a programy.
Ďalším rozdielom v porovnaní s postupom posudzovania vplyvov na životné prostredie je, že zatiaľ čo v rámci EIA sa od transponujúcich vnútroštátnych právnych predpisov vyžaduje minimálne dobrovoľné stanovenie rozsahu, v procese SEA je stanovenie rozsahu povinné. Dôvod tohto rozdielu je veľmi praktický: zatiaľ čo v prípade viacerých projektov, pri ktorých sa vyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie, environmentálne faktory a vplyvy, ktoré sa majú posudzovať, môžu byť pomerne jednoduché; v prípade plánov a programov to tak nie je. Požiadavka povinného určovania rozsahu preto poskytuje potrebnú regulačnú stabilitu na obmedzenie posudzovania v prípadoch, keď by inak bolo dosť ťažké stanoviť jeho hranice.
Súdny dvor Európskej únie posúdil koncepciu preverovania podľa smernice o strategickom environmentálnom hodnotení vo viacerých prípadoch vrátane otázky diskrečnej právomoci členských štátov v tomto procese. Na tento účel dospel Súdny dvor k záveru, že miera voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty podľa článku 3 ods. 5, je obmedzená požiadavkou podľa článku 3 ods. 3 v spojení s článkom 3 ods. 2 podrobiť plány, ktoré pravdepodobne budú mať významný vplyv na životné prostredie, environmentálnemu posudzovaniu, najmä z dôvodu ich charakteristík, ich vplyvov a oblastí, ktoré budú pravdepodobne ovplyvnené. V dôsledku toho členský štát, ktorý stanoví kritérium, ktoré v praxi vedie k tomu, že celá skupina plánov je vopred oslobodená od požiadavky environmentálneho posudzovania, by prekročil hranice svojej voľnej úvahy podľa článku 3 ods. 5, ibaže by sa všetky vyňaté plány mohli považovať za plány, ktoré pravdepodobne nebudú mať významný vplyv na životné prostredie (pozri rozsudok Valčiukienė a i., už citovaný, body 46 – 47).
