Modul 4: Posudzovanie vplyvov na životné prostredie

Konferencia o životnom prostredí ľudí, ktorá sa konala v Štokholme v roku 1972 ako súčasť Programu OSN pre životné prostredie (UNEP), potvrdila zodpovednosť štátov zabezpečiť, aby činnosti v rámci ich jurisdikcie alebo kontroly nespôsobovali škody na životnom prostredí iných štátov alebo oblastí za hranicami vnútroštátnej jurisdikcie (zásada 21 v deklarácii). V Helsinskom záverečnom akte z roku 1975 sa odkazovalo na „právne a správne opatrenia na ochranu životného prostredia vrátane postupov na vypracovanie posúdení vplyvov na životné prostredie“ a Európska hospodárska komisia Organizácie Spojených národov (EHK OSN) bola poverená, aby nadviazala na koncepciu posudzovania vplyvov na životné prostredie.

V septembri 1979 sa pod vedením EHK OSN v rakúskom meste Villach uskutočnil seminár o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Dôvodom zvolania stretnutia bolo, že rýchle tempo technologického a hospodárskeho rozvoja viedlo k škodlivým účinkom na životné prostredie, a preto sa uznalo, že je potrebné formulovať politiky s cieľom zabrániť budúcim škodám na životnom prostredí a zároveň vyvíjať metódy, postupy, techniky a politiky v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie. Seminár sa zameral na základné prvky environmentálnych hodnotení: začlenenie environmentálnych aspektov do plánovania a rozhodovania, informovanie a účasť verejnosti a posudzovanie vplyvov na životné prostredie ako nástroj na riešenie cezhraničných problémov.

Hoci sa do roku 1991 neprijalo žiadne opatrenie v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa medzinárodného práva, závery a odporúčania seminára vo Villachu (uvedené v zhrnutí konferencie) boli základnými hnacími silami rozvoja právnych predpisov o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, a najmä prvej smernice o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v EÚ.

Začiatkom 80. rokov 20. storočia boli vo viacerých členských štátoch zavedené postupy posudzovania vplyvov na životné prostredie a v roku 1982 bola v rámci vedúcich poradcov vlád EHK pre problémy životného prostredia a vody zriadená skupina expertov pre posudzovanie vplyvov na životné prostredie. V januári 1987 skupina expertov UNEP pre environmentálne právo vypracovala koncepciu posudzovania vplyvov na životné prostredie v cezhraničnom kontexte.

V dôsledku toho bol 25. februára 1991 prijatý Dohovor z Espoo o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúceho štátne hranice, po ktorom nasledovalo podpísanie dohovoru Európskym spoločenstvom (teraz Európskou úniou) a dvadsiatimi deviatimi štátmi v období do 2. septembra 1991. Dohovor bol otvorený na ratifikáciu, prijatie, schválenie a pristúpenie od 3. septembra 1991. Dohovor nadobudol platnosť deväťdesiat dní po šestnástej ratifikácii (Poľsko 12. júna 1997) 10. septembra 1997. Dohovor po jeho prvej zmene a doplnení v roku 2001 (nadobudnutie platnosti: 26. augusta 2014) je tiež otvorená pristúpeniu členských štátov OSN, ktoré nie sú členmi EHK OSN.

V deklarácii z Ria z roku 1992 Valné zhromaždenie OSN prijalo a schválilo aj zásadu predbežnej opatrnosti, keď uviedlo, že „štáty v záujme ochrany životného prostredia vo veľkej miere uplatňujú prístup predbežnej opatrnosti podľa svojich možností. Ak hrozí vážna alebo nezvratná škoda, nedostatok úplnej vedeckej istoty sa nesmie použiť ako dôvod na odloženie nákladovo efektívnych opatrení na zabránenie zhoršovaniu životného prostredia.“

V oblasti účasti verejnosti (jeden z kľúčových prvkov posudzovania vplyvov na životné prostredie) bol Aarhuský dohovor prijatý v roku 1998 a nadobudol platnosť v roku 2001. Najdôležitejšie je, že si vyžaduje účasť verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístup k spravodlivosti v prípade projektov, ktoré si vyžadujú posudzovanie vplyvov na životné prostredie.

Pokiaľ ide o strategické environmentálne hodnotenie, Kyjevský protokol bol prijatý na mimoriadnom zasadnutí zmluvných strán Dohovoru z Espoo 21. mája 2003 počas ministerskej konferencie „Životné prostredie pre Európu“. Protokol podpísalo 36 štátov a Európske spoločenstvo (teraz EÚ), pričom Čierna Hora ho neskôr podpísala. Protokol nadobudol platnosť 10. júla 2010.

Medzinárodný súdny dvor (MSD) zohral významnú úlohu pri potvrdzovaní postavenia EIA podľa obyčajového práva. Medzinárodný súdny dvor vo svojom poradnom stanovisku k zákonnosti hrozby alebo použitia jadrových zbraní uviedol, že posudzovanie vplyvov na životné prostredie je všeobecnou povinnosťou podľa medzinárodného práva. Následné prípady, ako napríklad prípad celulózky na rieke Uruguaj, túto pozíciu ďalej upevnili.

Význam posudzovania vplyvov na životné prostredie ako obyčajového práva je mnohostranný. Jeho univerzálne uplatňovanie znamená, že zaväzuje všetky štáty bez ohľadu na ich účasť na konkrétnych zmluvách a vytvára globálny základ pre ochranu životného prostredia. Poskytuje tiež základ pre vypracovanie a vykonávanie medzinárodných a regionálnych dohôd o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, čím posilňuje právny rámec. Okrem toho sa v obyčajovom práve stanovuje minimálna norma pre procesy posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktorú môžu štáty následne posilniť prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov a dohôd. Rozhodujúce je, že poskytuje základ pre vyvodenie zodpovednosti štátov za environmentálne škody vyplývajúce z nevykonania náležitých posúdení vplyvov na životné prostredie, čím sa stanovuje zodpovednosť štátu podľa medzinárodného práva. V konečnom dôsledku EIA ako obyčajové právo zohráva kľúčovú úlohu pri podpore trvalo udržateľného rozvoja tým, že začleňuje environmentálne aspekty do rozhodovania na všetkých úrovniach.