Definícia plánu a programu
V praxi sa právna forma a obsah plánov a programov v mestskom a vidieckom plánovaní alebo rozvoji pôdy v jednotlivých členských štátoch líšia. SDEÚ zdôrazňuje obsah a regulačnú funkciu konkrétneho plánu alebo programu. Pozri spojené veci C-105/09 a C 110/09, Terre wallonne a Inter-Environnement Wallonie, body 47–49: „... na účely určenia, či regionálne urbanistické nariadenie, o aké ide vo veci samej, stanovuje rámec pre budúce povoľovanie projektov uvedených v prílohách I a II smernice o PVŽP, je potrebné preskúmať obsah a účel tohto nariadenia s prihliadnutím na rozsah environmentálneho posudzovania projektov, ako ho stanovuje táto smernica“, pričom „pokiaľ ide v prvom rade o projekty uvedené v prílohách I a II smernice o PVŽP, treba pripomenúť, že projekty infraštruktúry sú uvedené v hlave 10 tejto druhej prílohy, vrátane projektov rozvoja miest podľa písmena b) tejto hlavy. Treba uviesť, že napadnutý dekrét obsahuje pravidlá uplatniteľné na všetky budovy bez ohľadu na ich povahu a na celé ich okolie vrátane „oblastí s otvoreným priestorom“ a „oblastí, na ktorých je stavba prípustná“, či už ide o verejné alebo súkromné budovy. V tejto súvislosti toto opatrenie obsahuje mapu, ktorá nielen stanovuje oblasť, na ktorú sa vzťahuje, ale definuje aj rôzne ostrovy, na ktoré sa uplatňujú rôzne pravidlá, pokiaľ ide o umiestnenie a výšku budov.“
Aj zrušenie plánu alebo programu možno považovať za plán alebo program, hoci smernica SEP odkazuje len na akty, ktorými sa menia plány a programy. Pozri vec C-567/10, Inter-Environnement Bruxelles a iní, body 38–39: „V tejto súvislosti je možné, že čiastočné alebo úplné zrušenie plánu alebo programu bude mať pravdepodobne významné účinky na životné prostredie, pretože môže zahŕňať zmenu plánovaného plánovania na dotknutých územiach. Zrušujúce opatrenie tak môže mať významné účinky na životné prostredie, pretože, ako uviedla Komisia a generálna advokátka v bodoch 40 a 41 svojich návrhov, takéto opatrenie nevyhnutne zahŕňa zmenu referenčného právneho rámca a v dôsledku toho mení účinky na životné prostredie, ktoré boli prípadne posúdené podľa postupu stanoveného smernicou 2001/42.“ Tento záver zahŕňa povinnosť vykonať posúdenie v rámci konania, ktoré bolo predmetom úplného alebo čiastočného zrušenia územného plánu.
Pokiaľ ide o rôzne hybridné akty, osobitne relevantné sú závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-160/17, Thybaut a i.. Súdny dvor Európskej únie preskúmal povahu dekrétu valónskeho ministra pre bývanie, dopravu a územný rozvoj, v ktorom sa vymedzila mestská oblasť územného plánovania pre centrum Orp-le-Petit, ktorá patrí do právomoci menšej obce Orp-Jauche (8 000 obyvateľov, 15 km juhovýchodne od mesta Louvain). Podľa vnútroštátneho súdu bolo cieľom tohto plánu len vymedziť obvod územia, t. j. hranice zemepisnej oblasti, v rámci ktorej možno realizovať plán urbanistického rozvoja na účely obnovy a rozvoja mestských funkcií, ktoré si vyžadujú vytvorenie, úpravu, rozšírenie, odstránenie alebo previs ciest a verejných priestranstiev. SDEÚ dospel k záveru, že plán „z dôvodu spôsobu, akým je vymedzený, ako aj jeho účelu, ktorým je umožniť výnimku z požiadaviek plánovania pre plány týkajúce sa budov a plánovania miest a vidieka, patrí do odvetvia „plánovania miest a vidieka alebo využívania pôdy“ v zmysle článku 3 ods. 2 písm. a) smernice“ (bod 49).
Podľa SDEÚ sa v pláne stanovil aj rámec pre budúce schválenia územného plánovania, hoci neobsahoval žiadnu pozitívnu právnu úpravu, pretože vymedzenie okresu napadnutým dekrétom „znamená akceptovanie zásady budúceho územného plánu, ktorý bude možné vykonať prostredníctvom ľahšieho udeľovania výnimiek z platných požiadaviek územného plánovania [...]. Z toho vyplýva, že hoci takýto nástroj nestanovuje a nemôže stanovovať pozitívne požiadavky, možnosť ľahšie získať výnimku z platných pravidiel územného plánovania, ktorú stanovuje, mení právny proces a v dôsledku toho zaraďuje oblasť konsolidácie, o ktorú ide vo veci samej, do pôsobnosti článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP“ (body 56, 58). Takýto plán tak svojím obsahom a účelom prispieva k realizácii projektov uvedených v prílohe smernice o PVŽP.
Akty zmiešanej formy medzi plánmi a povoleniami môžu tiež podliehať strategickému environmentálnemu hodnoteniu. Jedným z takýchto príkladov je opatrenie (v tomto prípade vyhláška predsedu vlády), ktoré určuje celkovú kapacitu spracovania existujúcich spaľovní odpadov, ktoré sú už v prevádzke, využitie tejto kapacity a výstavbu nových spaľovní, ako vyplýva z rozsudku vo veci C-305/18, Verdi Ambiente e Società (VAS) – Aps Onlus a i..
V zásade nemožno vylúčiť, že aj zákon navrhnutý národnou vládou a schválený parlamentom spĺňa všetky podmienky na to, aby sa mohol považovať za plán alebo program. Legislatívne opatrenia sú skutočne výslovne zahrnuté do vymedzenia pojmu uvedeného v článku 2 písm. a) prvej zarážke smernice o strategickom environmentálnom hodnotení a pri výklade tohto ustanovenia Súdny dvor Európskej únie zamietol kategorické vylúčenie legislatívnych opatrení z plánov a programov, ktoré sú predmetom posudzovania, ako aj analógiu s kategóriami vyplývajúcimi z Aarhuského dohovoru a tzv. Kyjevského protokolu.
Dokonca aj vyhlášku a obežník prijaté spolkovou vládou možno považovať za plán alebo program na účely spoločnosti SEA za predpokladu, že obsahujú rôzne ustanovenia týkajúce sa umiestnenia a prevádzky projektov, ako sú veterné elektrárne (C-24/19, A. a i.).
Z uvedených rozsudkov vyplýva potreba vykonať SEA v prípade nariadení, ktorými sa stanovujú požiadavky na realizáciu stavebných projektov (požiadavky na využívanie pôdy, technické požiadavky na budovy), ak vplyv na životné prostredie spočíva v tom, že súbor stanovených podmienok a kritérií slúži na schválenie a realizáciu jedného alebo viacerých projektov, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Jednoducho povedané, je základom pre schvaľovanie projektov, ktoré podliehajú posudzovaniu vplyvov na životné prostredie.
Nie je však jasné, aký konkrétny musí byť tento základ. Vec C-290/15 sa týkala podmienok zriaďovania veterných parkov stanovených vo vyhláške („Súčasné podmienky špecifické pre dané odvetvie sa vzťahujú na veterné parky, ktorých celkový výkon je najmenej 0,5 MW elektrickej energie, uvedené v oddieloch 40.10.01.04.02 a 40.10.01.04.03 prílohy I“). Sporné uznesenie nedefinovalo „úplný rámec“ na realizáciu projektov; stanovené podmienky pozostávali z technických noriem, prevádzkových podmienok, prevencie nehôd a požiarov, hlukových noriem, obnovy pôvodného stavu a poskytnutia finančného zabezpečenia na prevádzku veterných parkov. Zároveň však boli ustanovenia vyhlášky oddelené od referenčného rámca a mapovania oblastí na umiestnenie veterných elektrární, takže išlo o klasický technický poriadok. SDEÚ dospel k záveru, že uznesenie bolo predmetom posúdenia vplyvu, pretože bolo z vecného hľadiska relevantné pre odvetvie energetiky a prispelo k vymedzeniu rámca na realizáciu projektov veterných parkov spomedzi projektov uvedených v prílohe II k smernici o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
Zdá sa, že existuje alternatívny scenár, v ktorom ani uvedené poradie nemožno považovať za plán v zmysle smernice SEP. Bolo by to tak v prípade, ak by plán nemohol mať žiadny vplyv na životné prostredie. V takom prípade by skutočne reguloval záväzné kritériá, ale bol by inertný voči životnému prostrediu. Pozri návrhy generálneho advokáta vo veci C-290/15, D'Oultremont a iní, bod 82: „EDORA zastáva názor, že ustanovenia obsiahnuté v napadnutom výnose nebudú mať žiadne významné účinky na životné prostredie. Prísne vzaté to však nie je podmienkou povinnosti vykonať environmentálne posudzovanie podľa článku 3 ods. 2 písm. a) smernice SEP. Je pravda, že z výkladu rozsudku Dimos Kropias Attikis možno vyvodiť opačný záver. V takom prípade by sa však preskúmanie potenciálu významných vplyvov na životné prostredie obmedzilo na otázku, či možno na základe objektívnych skutočností vylúčiť, že tento plán alebo projekt bude mať významný vplyv na dotknutú lokalitu. Zdá sa nepravdepodobné, že by to bolo ľahko uskutočniteľné v súvislosti so stanovením limitných hodnôt, najmä ak sa týkajú vytvárania hluku a blikania tieňov.“
Okrem toho, ak by sa vyhláška považovala za plán, pravdepodobne by nebolo potrebné, ak by proces SEA vykonávaný pri príprave dokumentov územného plánovania alebo iných plánov zašiel tak ďaleko, že by preskúmal technické kritériá uvedené vo vyhláške, s výhradou požiadaviek účasti verejnosti. Iná situácia by napokon nastala aj vtedy, ak by stanovené kritériá neboli záväzné a boli by len subsidiárne. Neexistoval by preto záväzný rámec, ktorý je nevyhnutným predpokladom na to, aby bol proces SEA nevyhnutný.
Súdny dvor Európskej únie sa nedávno vo veci C-461/23, Umweltforum Osnabrücker Land, zaoberal dekrétom prijatým okresom Osnabrück, ktorým sa osobitne chránené územie Bäche im Artland vyhlasuje za lokalitu sústavy Natura 2000 podľa smernice o biotopoch. Dekrét obsahoval zoznam ľudských činností, ktoré sú v lokalite zakázané, ako aj povolené výnimky z týchto zákazov. Spornou otázkou bolo, či vyhláška (alebo aspoň jej časť týkajúca sa výnimiek zo zákazov) mala byť predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa smernice SEP. Súdny dvor rozhodol, že dekrét ako celok priamo súvisí so správou dotknutej lokality alebo je potrebný na jej správu. Preto vzhľadom na znenie článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch nevyžaduje posúdenie jeho vplyvov na ciele ochrany lokality, a preto nepatrí do pôsobnosti smernice o SEP.