Modul 4: Posudzovanie vplyvov na životné prostredie

Smernica o strategickom environmentálnom hodnotení sa vzťahuje na verejné plány a programy, t. j. tie, ktoré sú predmetom prípravy a/alebo schvaľovania orgánom a ktoré vyžadujú vnútroštátne legislatívne, regulačné alebo správne ustanovenia. Podobne ako v prípade smernice o posudzovaní vplyvov na životné prostredie smernica o strategickom environmentálnom hodnotení vylučuje zo svojej pôsobnosti plány a programy, ktorých jediným účelom je slúžiť národnej obrane alebo civilnej núdzovej situácii, a finančné alebo rozpočtové plány a programy.

Pri rozhodovaní o tom, či plán a program patrí do rozsahu pôsobnosti článku 3 ods. 2 písm. a) smernice o SEP, by mali byť splnené všetky tieto štyri kritériá: i) plán a program by mal byť predmetom prípravy a/alebo schvaľovania orgánom na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni; ii) vyžaduje sa v zákonoch, iných právnych predpisoch alebo správnych opatreniach; iii) pripravuje ho ktorýkoľvek zo sektorov uvedených v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice; iv) stanovuje rámec pre budúce povoľovanie projektov uvedených v prílohách I a II k smernici o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

Plány a programy, ktoré spĺňajú uvedené požiadavky, ale ktoré určujú využívanie malých oblastí na miestnej úrovni a predstavujú menšie úpravy plánov a programov spĺňajúcich uvedené požiadavky, sa neposudzujú automaticky. Na tieto účely musia členské štáty prostredníctvom skúmania jednotlivých prípadov alebo špecifikovaním typov plánov a programov alebo kombináciou oboch prístupov určiť, ktoré plány a programy musia byť predmetom environmentálneho posudzovania, pretože môžu mať významné environmentálne účinky. V tejto súvislosti SDEÚ v súvislosti s pojmom „plány a programy“ uviedol, že hoci je pravda, že sa musí vzťahovať na konkrétnu oblasť, zo znenia článku 2 písm. a) ani článku 3 ods. 2 písm. a) nevyplýva, že tieto plány alebo programy sa musia týkať plánovania pre danú oblasť. Zo znenia týchto ustanovení vyplýva, že sa vzťahujú v širšom zmysle na územné plánovanie vo všeobecnosti (rozsudok D'Oultremont a i.,body 45 a 52).

Pokiaľ ide o rozdiel medzi plánom a programom, nezdá sa, že by existoval. Všeobecne sa rozumie, že smernica SEA nerozlišuje medzi týmito dvoma pojmami a stanovuje rovnaké požiadavky pre oba pojmy. Použitá terminológia však môže byť mätúca vzhľadom na to, že v smernici o biotopoch sa používa len pojem plán.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie sa zaoberá skutočnosťou, že smernica o strategickom environmentálnom hodnotení neobsahuje presnejšie vymedzenie plánov a programov, ktoré podliehajú posúdeniu vplyvu. Súdny dvor Európskej únie sa vo všeobecnosti riadi základným cieľom smernice, ktorým je, aby plány a programy, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie, podliehali posúdeniu vplyvu. Túto zásadu najprv vymedzil Súdny dvor Európskej únie v súvislosti so smernicou o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorá sa má následne opätovne potvrdiť pri posudzovaní plánov a programov. Pozri spojené veci C-105/09 a C-110/09, Terre wallonne a Inter-Environnement Wallonie, bod 32: „...ako vyplýva z článku 1 smernice 2001/42, základným cieľom tejto smernice je, aby sa v prípade, že plány a programy môžu mať významné účinky na životné prostredie, vyžadovalo vykonanie environmentálneho posudzovania v čase ich prípravy a pred ich prijatím.“ Slúži ako všeobecná výkladová príručka pri výklade ustanovení vymedzujúcich opatrenia zamýšľané smernicou SEP, alebo konkrétnejšie pri výklade požiadaviek na výklad právnej formy plánu alebo programu (pozri ďalej) alebo pri určovaní rozsahu pôsobnosti článku 3 ods. 3 smernice SEP.

Pokiaľ ide o výklad charakteristík plánov a programov na stanovenie rámca, významné rozhodnutia SDEÚ v tejto súvislosti možno vysledovať až v posledných rokoch. Podľa SDEÚ „je potrebné preskúmať obsah a účel týchto programov s prihliadnutím na rozsah environmentálneho posudzovania projektov“ (spojené veci C 105/09 a C-110/09, Terre wallonne a Inter-Environnement Wallonie, bod 45). Podla veci C-290/15, D’Oultremont a i., pojem plán a program „sa vzťahuje na akékoľvek opatrenie, ktoré vymedzením pravidiel a postupov kontroly uplatniteľných na dotknutý sektor stanovuje významný súbor kritérií a podrobných pravidiel pre povoľovanie a vykonávanie jedného alebo viacerých projektov, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie...“(bod 49).

Rámec v zmysle smernice SEP teda možno vykladať tak, že stanovuje významný súbor kritérií a pravidiel udeľovania a vykonávania, čo znamená, že plán alebo program musí byť podstatný a musí stanovovať kritériá alebo podmienky pre projekty, ktoré si vyžadujú posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Na jednej strane je cieľom tohto výkladu zabezpečiť, aby sa posudzovanie vplyvov na životné prostredie vykonávalo pre činnosti, ktoré majú významný vplyv na životné prostredie. Na druhej strane však má tiež v zmysle pravidla de minimis zabrániť tomu, aby samostatné určenie jednotlivých kritérií alebo podmienok vyvolalo potrebu SEP. V tejto logike je možné identifikovať rôzne ad hoc normatívne akty, ktoré povoľujú projekt, ako to urobil Súdny dvor Európskej únie napríklad vo veci C-43/10, Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a iní).

Kritérium, aby sa niekoľko špecifikácií stanovených v pláne alebo programe stalo podstatnými, však nie je bez problémov. Členské štáty by mohli byť v pokušení obísť povinnosti stanovené v smernici o SEP vrátane účasti verejnosti rozdelením opatrení, čím by sa znížil praktický účinok uvedenej smernice. Nezdá sa, že by prerušenie programov pre jednotlivé projekty predstavovalo únik z požiadavky vykonať strategické environmentálne hodnotenie. Zdá sa však, že hlavným záverom je, že SDEÚ vylúčil plánovanie pre danú oblasť ako jednu z charakteristík plánu alebo programu podľa smernice o strategickom environmentálnom hodnotení. Postačuje, ak sa plánovacie akty „v širšom zmysle vzťahujú na regionálne a oblastné plánovanie vo všeobecnosti“(C-290/15, D’Oultremont a i., body 47–48).

Pokiaľ ide o podmienku článku 2 písm. a) smernice o strategickom environmentálnom hodnotení, že plány a programy sú vyžadované zákonom a správnymi opatreniami. Z rozsudku vo veci C-567/10, Inter-Environnement Bruxelles a i., vyplýva, že smernica SEP sa vzťahuje aj na plány a programy prijaté na dobrovoľnom základe (v tomto prípade osobitné priestorové plány), keďže „...plány a programy, ktorých prijatie upravujú vnútroštátne legislatívne alebo regulačné ustanovenia, ktoré určujú orgány príslušné na ich prijatie a postup ich prípravy, sa musia považovať za „požadované“...“(bod 31). Je teda irelevantné, či prijatie plánu alebo programu ukladá vnútroštátna právna úprava ako povinnosť. Ich prijatie na základe voľnej úvahy už postačuje na účely smernice SEP.