Prehľad právnych predpisov EÚ o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
Smernica o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA)
Smernicou o posudzovaní vplyvov na životné prostredie sa do rozsahu jej pôsobnosti zaraďuje široká škála projektov: poľnohospodárstvo, rôzne priemyselné odvetvia (energetika, baníctvo, chemický priemysel, spracovanie potravín atď.), ako aj projekty infraštruktúry (cestná a železničná doprava, letiská, potrubia, vysokonapäťové káble, projekty rozvoja miest, vodné diela) a dokonca aj niektoré turistické projekty (lyžiarske svahy, stále kempingy alebo parkoviská pre obytné prívesy) sú uvedené v zoznamoch prílohy I alebo prílohy II k smernici o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.
Existuje rozdiel medzi postupom požadovaným pre projekty zaradené do prílohy I a II.
Zákonodarca sa domnieva, že všetky projekty uvedené v prílohe I majú vzhľadom na svoju povahu a/alebo veľkosť významný vplyv na životné prostredie, a preto si vyžadujú povinné posudzovanie vplyvov na životné prostredie bez ďalšieho zváženia okolností projektu. Týka sa to napríklad veľkých spaľovacích zariadení (tepelných elektrární alebo iných spaľovacích zariadení s tepelným výkonom viac ako 300 megawattov), jadrových elektrární, rafinérií, diaľkových železničných tratí, diaľnic a rýchlostných ciest, letísk so základnou dĺžkou vzletovej a pristávacej dráhy 2100 metrov alebo viac, priehrad a veľkých agropriemyselných projektov.
V prípade projektov uvedených v prílohe II majú príslušné orgány v členských štátoch diskrečnú právomoc rozhodnúť, či je posudzovanie vplyvov na životné prostredie potrebné. Uskutočňuje sa to tzv. „skríningovým postupom“, ktorým sa určujú vplyvy daného projektu na životné prostredie. Môže sa to uskutočniť buď na základe prahových hodnôt, alebo kritérií stanovených vo vnútroštátnych transpozičných právnych predpisoch, alebo na základe individuálneho preskúmania príslušným orgánom. Pri stanovovaní prahov/kritérií alebo vykonávaní skúmania každého jednotlivého prípadu musí príslušný orgán zohľadniť kritériá stanovené v prílohe III k smernici. Veľký počet projektov uvedených v prílohe II je totožný s projektami uvedenými v prílohe I, avšak nedosahuje prahovú hodnotu, ktorá je v nej stanovená) – v týchto prípadoch sa v prílohe II vždy uvádza, že ide o „projekty, ktoré nie sú zahrnuté v prílohe I“ (napr. spaľovacie zariadenia, poľnohospodársko-priemyselné zariadenia, železnice, cesty atď.). Zároveň existujú určité projekty, ktoré sú zahrnuté len v prílohe II (napr. vodné elektrárne, intenzívny chov rýb, projekty z potravinárskeho priemyslu, projekty rozvoja miest).
Smernica o posudzovaní vplyvov na životné prostredie z roku 1985 bola zmenená a doplnená trikrát, v roku 1997, v roku 2003 a v roku 2009:
Smernicou 97/11/ES sa smernica o posudzovaní vplyvov na životné prostredie zosúladila s dohovorom z Espoo rozšírením jej rozsahu pôsobnosti a rozšírením typov projektov, na ktoré sa vzťahuje. Stanovili sa v ňom aj nové mechanizmy preverovania vrátane nových kritérií preverovania (príloha III) a minimálne požiadavky na informácie. Smernicou 2003/35/ES sa zosúladili ustanovenia smernice o posudzovaní vplyvov na životné prostredie týkajúce sa účasti verejnosti s Aarhuským dohovorom o účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Smernicou 2009/31/ES sa zmenili prílohy I a II k smernici o posudzovaní vplyvov na životné prostredie doplnením projektov týkajúcich sa prepravy, zachytávania a ukladania oxidu uhličitého.
V roku 2011 bola smernica o posudzovaní vplyvov na životné prostredie spolu s jej tromi zmenami kodifikovaná smernicou 2011/92/EÚ. Smernica 2011/92/EÚ bola ďalej zmenená v roku 2014 smernicou 2014/52/EÚ. Súčasná verzia EIA sa vzťahuje na všetky významné požiadavky zavedené v roku 1985. Jeho zmeny často nadväzujú na závery judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Vedie ich potreba prispôsobiť smernicu politickému, právnemu a technickému kontextu, ktorý sa značne rozvinul. Vývoj požiadaviek na posudzovanie vplyvov na životné prostredie sa okrem toho vyznačuje pokusmi o zníženie administratívnej zložitosti, zvýšenie kvality posudzovania a zahrnutie nových oblastí, ako je ochrana klímy alebo zraniteľnosť voči závažným nehodám alebo katastrofám.
V smernici o posudzovaní vplyvov na životné prostredie sa stanovuje posudzovanie vplyvov na životné prostredie ako proces, ktorý možno zhrnúť takto (podrobnejšie informácie sú uvedené v module 2): navrhovateľ môže požiadať príslušný orgán, aby uviedol, na čo by sa mali vzťahovať informácie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré má poskytnúť navrhovateľ (fáza stanovenia rozsahu); navrhovateľ musí poskytnúť informácie o vplyve projektu na životné prostredie (správa o posudzovaní vplyvov na životné prostredie); environmentálne orgány a verejnosť (vrátane dotknutých členských štátov) musia byť informované a konzultované; príslušný orgán rozhodne s prihliadnutím na výsledky konzultácií. Verejnosť je následne informovaná o rozhodnutí a môže ho napadnúť na súdoch.