Všeobecné zásady
Integrácia
V užšom zmysle sa zásada integrácie uplatňuje na úvahy o vplyvoch nového projektu na životné prostredie. Najpozoruhodnejším príkladom je integrovaný režim prevencie a kontroly znečisťovania životného prostredia zavedený smernicou o IPKZ z roku 1996, ktorá bola zmenená a doplnená, kodifikovaná a nakoniec nahradená smernicou o priemyselných emisiách. Integrované povoľovacie postupy pre najvýznamnejšie priemyselné zariadenia pomáhajú zavádzať najlepšie dostupné techniky a predchádzať emisiám a ich vplyvu na životné prostredie ako celok alebo, ak to nie je možné, znižovať ich.
V širokom chápaní (ako je zakotvené v článku 11 ZFEÚ) zásada integrácie vyžaduje, aby sa požiadavky ochrany životného prostredia začlenili do vymedzenia a vykonávania politík a činností Únie, najmä s ohľadom na podporu trvalo udržateľného rozvoja. Environmentálna integrácia vo všetkých príslušných oblastiach politiky (poľnohospodárstvo, energetika, rybné hospodárstvo, doprava atď.) je nevyhnutná na zníženie tlakov na životné prostredie vyplývajúcich z politík a činností iných odvetví a na splnenie cieľov v oblasti životného prostredia a klímy.
Zásada integrácie sa stala súčasťou stratégie EÚ pre trvalo udržateľný rozvoj, ktorá poskytuje dlhodobú víziu, ktorá zahŕňa kombináciu dynamického hospodárstva so sociálnou súdržnosťou a vysokými environmentálnymi normami. Vyžaduje si to nový dôraz na koordináciu a integráciu politík. V rámci vykonávania stratégie EÚ pre trvalo udržateľný rozvoj Komisia zaviedla systém rozšíreného posúdenia vplyvu pre všetky hlavné politické návrhy. Okrem toho sa zásada integrácie stala súčasťou politiky súdržnosti, ktorá ako hlavná investičná politika EÚ nesie osobitnú zodpovednosť za začleňovanie životného prostredia do svojich programov a projektov.