Úvod
Anglický právny teoretik A. Waite prirovnal systém environmentálneho práva k viacvrstvovej cibuli, uprostred ktorej sú princípy a základné princípy ako všeobecné východiská právneho sektora. Nasledujú inštitúty hmotného a procesného práva, jednotlivé vrstvy cibule. Koža je potom tvorená inštitucionálnou a organizačnou reguláciou, ktorá drží cibuľu pohromade. V rovnakom duchu by sa dalo dodať, že právna ochrana životného prostredia je skôr ako jarná cibuľa, ktorá vyrástla v košíku plnom inej zeleniny, napoly divoko a napoly s odhodlaním mnohých záhradkárov.
Environmentálne zásady sú podkladom pre právne rámce, ktoré sa týkajú ochrany životného prostredia alebo trvalo udržateľného rozvoja. Pôsobia ako usmernenie pre vnútroštátnych zákonodarcov, sudcov a osoby s rozhodovacou právomocou, čím dávajú právu EÚ osobitnú podobu a význam. Používajú sa v celom rade rozhodnutí vlády a orgánov verejnej moci vrátane aplikácií plánovania, správy chránených morských oblastí a nakladania s kontaminovanou pôdou. Keďže zásady environmentálneho práva EÚ sú zakotvené v širokej škále záväzných právnych predpisov, konanie proti nim (aj nesprávny výklad) je contra legem a môže predstavovať porušenie práva EÚ.
Od 70. rokov 20. storočia sa pri tvorbe politiky EÚ používa jedna skupina environmentálnych zásad, ktorá je podobná širšiemu súboru zásad, ktorý bol celosvetovo dohodnutý v Deklarácii o životnom prostredí a rozvoji z Ria de Janeiro z roku 1992.
V článku 191 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) sa stanovujú štyri hlavné environmentálne zásady, ktorými sa musí riadiť politika v rozsahu pôsobnosti práva EÚ: „Politika Únie v oblasti životného prostredia sa zameriava na vysokú úroveň ochrany, pričom zohľadňuje rozmanitosť situácií v rôznych regiónoch Únie. Vychádza zo zásady predbežnej opatrnosti a zásady, že by sa mali prijať preventívne opatrenia, že škody na životnom prostredí by sa mali prioritne napraviť pri zdroji a že náhradu škody hradí znečisťovateľ.“
Tieto zásady mali vplyv na formulovanie celého radu právnych predpisov EÚ. Okrem toho je načrtnutá "vysoká úroveň ochrany životného prostredia", ktorá určuje proporcionalitu smerníc a regulačných opatrení (pozri nižšie). Keďže článok 191 ods. 2 ZFEÚ je zameraný na činnosť na úrovni Únie, jednotlivci sa nemôžu odvolávať na toto ustanovenie ako také s cieľom vylúčiť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti, na ktorú sa vzťahuje politika životného prostredia a pre ktorú nebola prijatá žiadna právna úprava Únie. Podobne sa príslušné orgány životného prostredia nemôžu odvolávať na článok 191 ods. 2 ZFEÚ v oblasti životného prostredia pri neexistencii vnútroštátneho právneho základu na účely uloženia preventívnych a nápravných opatrení (C-534/13, Fipa Group a i., body 40 – 41; C-254/08 Futura Immobiliare a iní, bod 48; C-172/08, Pontina Ambiente, bod 33).
Celá škála širších všeobecných zásad (vrátane proporcionality a subsidiarity) je takisto kľúčová pre účinnosť ochrany životného prostredia a poskytuje vnútroštátnym sudcom usmernenia o tom, ako pristupovať k právu EÚ v praxi. Tieto zásady uvedené v článkoch 3, 5, 9 až 12 ZFEÚ sa vzťahujú na oblasť environmentálnej politiky, ale nie sú osobitne „environmentálne“.