Osobitné zásady – článok 191 ods. 2 ZFEÚ
Zásada „znečisťovateľ platí“
Zásada „znečisťovateľ platí“ vyžaduje, aby znečisťovatelia znášali environmentálne a sociálne náklady svojich činností. Pred uznaním a uplatňovaním zásady „znečisťovateľ platí“ sa ovzdušie a vodné zdroje používali ako „záchyty“ znečistenia, pričom škody na ľudskom zdraví a majetku hradila spoločnosť, a nie znečisťovateľ. Neprimerané sociálne a súkromné náklady znečistenia boli/boli „externalizované“ zo znečisťovateľa na širšiu spoločnosť. Cieľom verejno-súkromného partnerstva je prekonať tieto zlyhania tým, že sa od znečisťovateľov bude vyžadovať, aby internalizovali náklady potenciálneho znečistenia už vo výrobnom procese (zabudované náklady), a nie tým, že sa spoločnosti umožní, aby následne znášala náklady.
Príklad: Vo veci C-297/19 Naturschutzbund Deutschland – Landesverband Schleswig-Holstein sa Súdny dvor zaoberal škodami spôsobenými správou lokalít sústavy Natura 2000. Nemecká jazyková verzia smernice o environmentálnej zodpovednosti implikovala, že členské štáty majú právomoc oslobodiť prevádzkovateľov a vlastníkov od akejkoľvek zodpovednosti len preto, že škoda bola spôsobená predchádzajúcimi riadiacimi opatreniami. Súdny dvor takýto výklad odmietol, pretože tento prístup by nadmerne rozšíril rozsah výnimiek a bol by v rozpore s požiadavkami, ktoré vyplývajú zo zásady predbežnej opatrnosti a zásady PPP.
Zásada „znečisťovateľ platí“ sa využíva ako ekonomický nástroj na riadenie rôznych druhov znečistenia životného prostredia prostredníctvom premietnutia do právnych predpisov vrátane rámcovej smernice o odpadoch , smernice o skládkach odpadov a rámcovej smernice o vode. Článok 1 smernice o environmentálnej zodpovednosti znie: „Účelom tejto smernice je vytvoriť rámec environmentálnej zodpovednosti založenej na zásade ‚znečisťovateľ platí‘ na prevenciu a nápravu environmentálnych škôd.“
Verejno-súkromné partnerstvo veľmi často slúži ako usmernenie pri výklade uvedených smerníc a úvah o ich časovej pôsobnosti.
Príklad: Vo veci C-15/19 Azienda Municipale Ambiente SDEÚ rozhodol, že smernica o skládkach odpadov nebráni vnútroštátnemu právu, ktoré vyžaduje, aby sa na skládku, ktorá je v prevádzke k dátumu transpozície smernice, vzťahovali povinnosti vyplývajúce z tejto smernice, najmä povinnosť predĺžiť obdobie starostlivosti o skládku po jej uzavretí. Táto požiadavka je vyjadrením zásady „znečisťovateľ platí“, z ktorej vyplýva, že náklady na zneškodnenie odpadu musia znášať držitelia odpadu.
PPP sa neuplatňuje ako absolútne pravidlo, skôr ako metóda na určenie účinnosti finančného zaťaženia ako celku. Mal by odrážať zásadu proporcionality (C-293/97 Standley).
Príklad: Vo veci C-534/13 Fipa Group a i. sa Súdny dvor zaoberal sporom týkajúcim sa lokalít v Taliansku znečistených priemyselnou činnosťou. Podľa vnútroštátneho práva orgány nemohli vyžadovať, aby noví vlastníci pôdy, ktorí neprispeli k tomuto znečisteniu, vykonali preventívne a nápravné opatrenia. Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne právne predpisy neporušujú právo EÚ za predpokladu, že nie je možné identifikovať znečisťovateľa pozemku alebo dosiahnuť, aby táto osoba prijala nápravné opatrenia.