Všeobecné zásady
Účinnosť
Podľa zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ sú členské štáty povinné zabezpečiť plný účinok ustanovení práva EÚ. To znamená, že musia vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ, odmietnuť uplatniť akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva (pozri vyššie) a tiež odstrániť nezákonné dôsledky porušenia práva EÚ. Takúto povinnosť má v rámci svojej právomoci každý orgán dotknutého členského štátu (Kraaijeveld a i., C-72/95, bod 61; C-435/97, WWF a iní, bod 71).
Príklad: Vo veci C-201/02, Wells Súdny dvor rozhodol, že je na príslušných orgánoch členského štátu, aby v rámci svojich právomocí prijali všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa projekty preskúmali s cieľom určiť, či môžu mať významný vplyv na životné prostredie, a ak áno, aby sa zabezpečilo, že budú predmetom posúdenia vplyvu. Takéto osobitné opatrenia zahŕňajú, s výhradou obmedzení stanovených zásadou procesnej autonómie členských štátov, zrušenie alebo pozastavenie už udeleného povolenia na účely posúdenia vplyvov projektu na životné prostredie.
Zásada efektivity tiež znamená, že podrobné procesné pravidlá upravujúce žaloby na ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva EÚ, nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon týchto práv (C-71/14, East Sussex County Council, body 54–55; C-416/10, Križan, bod 106).
Príklad: Vo veci C-115/09, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein-Westfalen Súdny dvor rozhodol, že environmentálne mimovládne organizácie musia mať možnosť dovolávať sa rovnakých práv ako jednotlivci a že by bolo v rozpore s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti široký prístup k spravodlivosti a v rozpore so zásadou efektivity, ak by sa takéto organizácie nemohli dovolávať porušenia pravidiel environmentálneho práva EÚ len z dôvodu, že tieto pravidlá chránia verejný záujem (pozri aj C-570/13, Gruber, pokiaľ ide o práva jednotlivcov).
Povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok stanovený právom Únie tiež znamená, že musia zabezpečiť, aby porušenia práva Únie boli sankcionované za podmienok, tak procesných, ako aj hmotnoprávnych, ktoré sú analogické podmienkam uplatniteľným na porušenia vnútroštátneho práva podobnej povahy a významu a ktoré v každom prípade robia sankciu účinnou, primeranou a odradzujúcou (pozri stanovisko GA vo veci C-304/02, Komisia/Francúzsko).
Táto všeobecná požiadavka je ďalej špecifikovaná v sekundárnych právnych predpisoch EÚ vrátane revidovanej smernice o trestných činoch proti životnému prostrediu, v ktorej sa vyžaduje, aby boli určité činy trestné, a dokonca sa v nej stanovujú úrovne sankcií. Okrem toho sa v mnohých smerniciach EÚ v oblasti životného prostredia od členských štátov vyžaduje, aby zaviedli 1) účinný systém sankcií alebo 2) účinný systém sankcií s konkrétnymi sankciami a opatreniami, ako je odňatie povolenia, alebo kroky na zabezpečenie obnovenia súladu v čo najkratšom čase. Sankcie musia byť opäť účinné, primerané a odrádzajúce.
Príklad: Vo veci C-487/14, Total Waste Recycling Súdny dvor posúdil primeranosť pokuty uloženej inšpektorátom za porušenie právnych predpisov o preprave odpadu. Pokuta bola uložená dopravnej spoločnosti, ktorá použila iný hraničný priechod, ako sa dohodli príslušné orgány. Pokuta sa rovnala sankcii uloženej v prípade úplnej absencie povolenia na prepravu. Podľa SDEÚ by mal vnútroštátny súd posúdiť, či výška sankcie odráža najmä riziká ujmy, ktorá môže byť spôsobená konkrétnym konaním v oblasti životného prostredia a ľudského zdravia. Výška sankcie by nemala presahovať rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zabezpečenia vysokej úrovne ochrany životného prostredia a ľudského zdravia, berúc do úvahy všetky skutkové a právne okolnosti prípadu (pozri aj podobnú vec C-69/15, Nutrivet: „vnútroštátny súd je povinný v rámci preskúmania primeranosti takejto sankcie osobitne zohľadniť riziká, ktoré môžu byť spôsobené týmto porušením v oblasti ochrany životného prostredia a ľudského zdravia“.
V praxi môžu existovať obmedzenia plnej účinnosti práva EÚ. Po prvé smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a preto sa na ňu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (rozsudok C-122/17, Smith, bod 42). Okrem toho vnútroštátny súd, ktorý má za úlohu uplatňovať právo Únie, musí niekedy vyvážiť niekoľko základných práv (C-73/07, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, body 52–53). V niektorých prípadoch musí úplné uplatnenie ustanovenia práva Únie ustúpiť všeobecnej právnej zásade (XC a i., C-234/17, bod 53) alebo základnému právu (C-310/16, Dzivev a i., body 33, 34, 36, 39). Predovšetkým pozbavenie osobnej slobody musí byť krajným opatrením (C-528/15, Al Chodor, bod 55).
Príklad: Vo veci C-752/18, Deutsche Umwelthilfe sa Súdny dvor zaoberal odmietnutím nemeckej regionálnej vlády vyhovieť rozsudku súdu, ktorým sa spolkovej krajine Bavorsko nariaďuje zmeniť svoj plán kvality ovzdušia uložením zákazu premávky naftových vozidiel v meste Mníchov. Spolková krajina Bavorsko však odmietla zaviesť takýto zákaz napriek tomu, že voči nej bolo vydané rozhodnutie o opakovaných peňažných sankciách (zaplatenie peňažných sankcií neznižuje zdroje spolkovej krajiny). Vnútroštátny súd uvažoval o umiestnení vysokých politických predstaviteľov do donucovacej väzby (väzenia), čo by mohlo byť v rozpore s ústavou. SDEÚ dospel k záveru, že vnútroštátny súd nemôže nariadiť donucovaciu väzbu len na základe zásady efektivity a práva na účinnú súdnu ochranu. Akékoľvek obmedzenie práva na slobodu musí byť stanovené zákonom, ktorý spĺňa požiadavky článku 52 ods. 1 charty.
Plnú účinnosť práva Únie a primeranú ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z neho vyplývajú, možno prípadne zabezpečiť zásadou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú osobám podliehajúcim súdnej právomoci porušením práva Únie, za ktoré môže byť štát zodpovedný. Táto zásada sa uplatňuje na každý prípad, keď členský štát poruší právo Únie, bez ohľadu na to, ktorý orgán verejnej moci je za toto porušenie zodpovedný (vec C-168/15 Tomášová, body 18 – 19).