Charta základných práv EÚ
Charta základných práv Európskej únie má po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2009 rovnakú právnu silu ako zmluvy EÚ. Charta EÚ nezakladá pre Úniu žiadnu novú právomoc. Jej význam však presahuje obyčajné právne vyhlásenia a pôsobí ako katalyzátor ambicióznych environmentálnych politík. V tejto súvislosti charta EÚ spĺňa očakávania, že bude slúžiť na rozšírenie vplyvu európskeho práva a politiky alebo aspoň ako zdroj inšpirácie pre ďalšie opatrenia EÚ.
Pri stručnom preskúmaní nemusí byť význam Charty EÚ v oblasti ochrany životného prostredia ľahko zrejmý. Iba článok 37 sa priamo zaoberá ochranou životného prostredia: „Vysoká úroveň ochrany životného prostredia a zlepšovanie kvality životného prostredia sa musia začleniť do politík Únie a zabezpečiť v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja.“
V znení článku 37 charty EÚ sa zdôrazňujú dva kľúčové prvky týkajúce sa kvality začlenenia environmentálnych aspektov do politík EÚ: mala by sa dosiahnuť vysoká úroveň ochrany životného prostredia a cieľom nariadenia by malo byť zlepšenie stavu životného prostredia. Tieto prvky majú veľký význam, pretože signalizujú, že samotná integrácia ochrany životného prostredia nie je dostatočná. Je zrejmé, že článkom 37 charty EÚ sa nemenia jednotlivé politiky EÚ stanovené v ZFEÚ a zdá sa, že má nižšiu silu, než by mala takáto priama zmena. Slúži však ako ďalekosiahly vysvetľujúci nástroj. Požiadavka vysokej úrovne ochrany životného prostredia je v súlade s hlavným cieľom environmentálnej politiky stanoveným v článku 191 ods. 2 ZFEÚ (politika Únie v oblasti životného prostredia sa zameriava na vysokú úroveň ochrany) a rozširuje tento cieľ na iné politiky EÚ. Ambiciózny charakter ochrany životného prostredia preto musí byť v zásade neoddeliteľnou súčasťou práva Únie bez ohľadu na právny základ.
Praktický dopad zásady vysokej úrovne ochrany životného prostredia vysvetlil napríklad generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo veci C-6/03 (Deponiezweckverband Eiterköpfe):„...dosiahnutie vysokej úrovne ochrany a zlepšenie kvality životného prostredia sa stalo jedným z cieľov európskej integrácie, ktorej dosiahnutie si vyžaduje vytvorenie vhodnej politiky [článok 2 a článok 3 ods. 1 písm. l) ES],(21), z čoho vyplýva, že prijatie prísnejších vnútroštátnych opatrení musí byť v súlade s usmerneniami Spoločenstva, keďže nezlučiteľné môžu byť nielen osobitné ustanovenia, ale aj programy vypracované v tejto nadnárodnej oblasti.“
V porovnaní s článkom 191 ods. 2 ZFEÚ sa v článku 37 charty neuvádza výslovná náprava, ktorá by obmedzila zásadu vysokej úrovne ochrany. V článku 191 ods. 2 ZFEÚ sa vyžaduje, aby sa zohľadnila rozmanitosť situácií v jednotlivých regiónoch. Inými slovami, v nariadení prijatom v rámci politiky EÚ v oblasti životného prostredia sa musia stanoviť rôzne ciele pre jednotlivé členské štáty alebo ich regióny, ak si to vyžaduje situácia v regiónoch. Takúto požiadavku však možno odvodiť zo zásad subsidiarity a proporcionality.
Zásada vysokej úrovne ochrany legitimizuje právnu úpravu, ktorá – pri rešpektovaní zásady proporcionality – smeruje k prísnejším pravidlám, než je potrebný minimálny štandard. Súdny dvor EÚ často odkazuje na zásadu vysokej úrovne ochrany, keď je nariadenie EÚ napadnuté ako príliš prísne. Napríklad vo veci C-358/14 (Poľsko/Parlament a Rada) Poľsko napadlo zákaz EÚ uvádzať na trh tabakové výrobky obsahujúce mentol ako charakteristickú arómu. Jednoducho tvrdila, že takéto opatrenie je príliš prísne a nevhodné na dosiahnutie cieľa ochrany ľudského zdravia. SDEÚ dospel okrem iného k záveru, že „normotvorca Únie zvážil na jednej strane hospodárske dôsledky tohto zákazu a na druhej strane požiadavku zabezpečiť v súlade s článkom 114 ods. 3 ZFEÚ vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia, pokiaľ ide o výrobok, ktorý sa vyznačuje karcinogénnymi, mutagénnymi a reprodukčne toxickými vlastnosťami“ (bod 102).
Pri rozhodovaní sa musí zohľadniť zásada vysokej úrovne ochrany vrátane úvah súdnictva. Týmto spôsobom napríklad Súd pre verejnú službu rozhodol o zrušení neplatného aktu Únie, pretože zrušenie napadnutého rozhodnutia s okamžitou účinnosťou by bolo v rozpore s cieľmi zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia vo veci T-699/17 (Poľsko/Komisia).
Okrem toho sa v článku 47 charty EÚ zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré sú nevyhnutné pre spory týkajúce sa životného prostredia a – v širšom kontexte – pre presadzovanie právnych predpisov EÚ v oblasti životného prostredia. Jednotlivcom umožňuje domáhať sa nápravy na súdoch, čím sa podporuje právne prostredie, v ktorom možno aktívne presadzovať ochranu životného prostredia. Uvádza sa v ňom, že „každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok stanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý má možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné zdroje, pokiaľ je táto pomoc potrebná na zabezpečenie účinného prístupu k spravodlivosti.“
Článok 47 charty EÚ slúži ako silný argument pre priamu uplatniteľnosť právnych predpisov EÚ v oblasti životného prostredia, ak sa nevykonávajú Aarhuské požiadavky alebo ak existujú prekážky účinného súdneho preskúmania. Jeho záruky však presahujú rámec požiadaviek Aarhuského dohovoru, keďže sa vzťahujú na širšiu verejnosť. Napríklad vo veci C-197/18 (Wasserleitungsverband Nördliches Burgenland a i.) SDEÚ dospel k záveru, že smernica o dusičnanoch je priamo uplatniteľná. Rozhodol, že dotknuté fyzické a právnické osoby, ako sú žalobcovia vo veci samej (vrátane obce a združenia na distribúciu vody), by mali mať možnosť požiadať príslušné vnútroštátne orgány, aby zmenili existujúci akčný program alebo prijali dodatočné opatrenia alebo posilnené činnosti.
Prepojenie medzi článkami 37 a 47 charty EÚ sa časom posilnilo, čo odráža environmentálne hrozby. S podporou hodnotového jazyka v článku 37 charty EÚ a v zmluvách EÚ bola EÚ úspešná pri formulovaní zmeny klímy ako otázky ľudských práv a spravodlivosti. V podobnom duchu a s cieľom zdôrazniť význam článku 37 charty EÚ povýšila ochranu životného prostredia na úroveň ústavnosti. V dôsledku toho environmentálne obavy zohrali rozhodujúcu úlohu v rozhodcovskom konaní medzi investorom a štátom: Článok 37 charty EÚ by mohol byť životaschopnou obranou pre členské štáty, ktoré prijímajú opatrenia v oblasti zmeny klímy a životného prostredia.