Rozvoj
Právne predpisy Európskeho Spoločenstva v oblasti životného prostredia sa datujú do 70. rokov 20. storočia. Primárne právo ES v tom čase ešte neobsahovalo samostatnú environmentálnu politiku. Až v Jednotnom európskom akte (1987) sa objavil výslovný mandát na reguláciu životného prostredia. Maastrichtská zmluva (1993) bola ďalším významným vývojom, ktorý zahŕňal ochranu životného prostredia medzi základné ciele Spoločenstva, zakotvil niektoré z jeho zásad a prikladal význam akčným programom vypracovaným od začiatku 70. rokov 20. storočia. V roku 1999 sa v článku 3c Amsterdamskej zmluvy nariadilo začlenenie ochrany životného prostredia do všetkých odvetvových politík EÚ s cieľom podporiť trvalo udržateľný rozvoj. Lisabonská zmluva stanovila v roku 2007 zmenu klímy a trvalo udržateľný rozvoj za prioritu. Takisto udelila EÚ právnu subjektivitu na uzatváranie medzinárodných dohôd.
Akčné programy už viac ako 50 rokov signalizujú priority v oblasti ochrany životného prostredia. Pomohli vytvoriť zelenú agendu vrátane jej zásad. Napríklad v prvom environmentálnom akčnom programe (1974 – 1975) sa stanovili hlavné ciele environmentálnej politiky Spoločenstva. Dva následné akčné programy (na roky 1977 – 1981 a 1982 – 1986) mali trochu odlišný prístup. Výrazne rozšírili škálu environmentálnych problémov, ktoré sa majú riešiť na úrovni Spoločenstva, a na tento účel zaviedli osobitné nástroje, ktoré sa mali premietnuť do záväzných právnych požiadaviek.
Preto aj bez výslovnej právomoci boli v 70. a 80. rokoch 20. storočia prijaté dôležité právne predpisy. Snáď najvýznamnejším legislatívnym aktom prijatým v 70. rokoch 20. storočia bola rámcová smernica o odpade z roku 1975 (75/442/EHS), v ktorej sa od členských štátov vyžadovalo, aby prijali vhodné opatrenia na podporu predchádzania vzniku odpadu, jeho recyklácie a spracovania. V roku 1979 sa v smernici o vtákoch (79/409/EHS) predpokladalo určenie osobitných chránených oblastí, po ktorých nasledovala smernica o biotopoch z roku 1992 (92/43/EHS) ako ústredný právny predpis Spoločenstva o ochrane biodiverzity. Smernicou Seveso I z roku 1982 (82/501/EHS) sa stanovila jediná výkonnostná norma v oblasti prevencie veľkých havárií v pevných priemyselných zariadeniach, v ktorej sa od prevádzkovateľov vyžaduje, aby prijali všetky potrebné opatrenia (technické aj organizačné) na predchádzanie haváriám a obmedzenia ich vplyvu. Prijatie smernice o posudzovaní vplyvov na životné prostredie z roku 1985 (85/337/EHS) predstavovalo významný krok smerom k integrovanému preventívnemu prístupu k ochrane životného prostredia.
Pochopenie vývoja právnych predpisov EÚ v oblasti životného prostredia je prospešné pre ich správne uplatňovanie. Právne predpisy v oblasti životného prostredia sa neustále preskúmavajú, menia a dopĺňajú a v prípade potreby prepracúvajú. Napríklad rámcová smernica o odpade bola prepracovaná v roku 2008 (2008/98/ES), smernica o vtákoch bola prepracovaná v roku 2009 a smernica o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v roku 2011.
Rozhodujúce vymedzenia pojmov, právne pojmy (ako napríklad odpad) a požiadavky však zvyčajne zostávajú podobné alebo nezmenené, pričom sa riadia rovnakými všeobecnými zásadami zakotvenými v primárnom práve. Judikatúra týkajúca sa starších verzií právnych predpisov v oblasti životného prostredia si preto zachováva svoj význam, aj keď nové verzie často odrážajú najdôležitejšie rozsudky Súdneho dvora EÚ a osvedčené príklady z praxe. SDEÚ okrem toho pravidelne zdôrazňuje, že právne predpisy v oblasti životného prostredia sú flexibilné a dynamické – a mali by sa vykladať so zreteľom na možný technologický vývoj.
Právne predpisy EÚ v oblasti životného prostredia sú v mnohých oblastiach ovplyvnené medzinárodným právom. Aarhuský dohovor z roku 1998, ktorý priznáva verejnosti práva týkajúce sa prístupu k informáciám, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, bol prvým medzinárodným nástrojom uplatňovaným na inštitúcie EÚ. ES podpísalo dohovor v júni 1998 a uzavrelo ho vo februári 2005. Všetky členské štáty sú tiež zmluvnými stranami dohovoru.
EÚ v súčasnosti zohráva kľúčovú úlohu v medzinárodných rokovaniach o životnom prostredí. Je zmluvnou stranou mnohých globálnych, regionálnych alebo subregionálnych mnohostranných environmentálnych dohôd o širokej škále otázok, ako je ochrana prírody a biodiverzity, zmena klímy a cezhraničné znečistenie ovzdušia alebo vody. EÚ pomohla sformulovať niekoľko významných medzinárodných dohôd prijatých v roku 2015 na úrovni OSN, ako je Agenda 2030 pre udržateľný rozvoj (ktorá zahŕňa 17 globálnych cieľov udržateľného rozvoja a ich 169 súvisiacich cieľov), Parížska dohoda o zmene klímy a sendaiský rámec pre znižovanie rizika katastrof. Takisto sa stala zmluvnou stranou Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES), pričom zdôraznila svoju oddanosť zachovaniu biodiverzity a obmedzeniu nezákonného obchodu s voľne žijúcimi druhmi.
V poslednom desaťročí sa zelená agenda dostala do popredia politiky EÚ. Najdôležitejšie je, že Európska zelená dohoda schválená v roku 2020 predstavuje súbor politických iniciatív Európskej komisie s celkovým cieľom dosiahnuť klimatickú neutralitu EÚ v roku 2050. Týka sa mnohých oblastí, od poľnohospodárstva až po priemysel.